Mala som pocit prázdnoty, a beznádeje...

nevedela som kto som a čo robím, prečo to robím. Bola som v totálnom zmätku a chaose. Vedela som čo potrebujem a popritom sa nevedela pýtať, keď som pýtala, nevedela som si to vziať.
Bola som jednoducho v tom, že nie som ničoho schopná a nič nedokážem, jednoducho povedané diablovi som jedla z ruky.
Bolo to oveľa jednoduchšie veriť jemu, pretože sa mi zdalo, že to som ja, bola som o tom presvedčená, že som hlúpa a zlá, nemožná a iné. Čím viac som si to vravela, tým mi to viac ubližovalo, a ja som bola úplne mimo. Akoby na ostrí noža. Na jednej strane som to vôbec nechcela, a bojovala som proti tomu, a na druhej strane, som bola ako závislá na dávke pohŕdania seba samej. Lepšie povedané, bolo pre mňa veľmi jednoduché prijímať lži o sebe a nepravdy ako pravdy Božie a Božiu lásku. Bolo to bolestivé, strašné, nepríjemné, a veľmi kruté.
Vedela som, že to nie je tá správna cesta, a že Boh nie je krutovládca, ktorý za každú cenu chce ublížiť človeku, úplne ho položiť na lopatky bez pomoci, ale ja verím v Boha, ktorý je Otec, predovšetkým Boh je láska, a ja som toto nevedela prijať.
Tak, ako som nevedela prijať seba samu. Moja nenávisť k sebe samej sa prejavila vo veľa prípadoch môjho života. Nikdy som si to nejako neprekladala, čo to znamená, ale jednoducho som s tým žila, a brala som to ako súčasť môjho života. Jednoducho je to tak a hotovo. Nič iné.

Na jedných modlitbách za uzdravenie som pochopila, že môj vzťah s ocinom nie je v pohode a tak som sa o tom začala rozprávať s jedným kňazom, čo som samozrejme v ťažkých bojoch veľmi ľutovala, rozprávali sme sa o tom a analyzovali sme, tieto rozhovory boli veľmi ťažké niekedy nepríjemné, a bolestivé, ale i keď vtedy som ani netušila veľmi pôsobili.
Všetko toto bolo dôležité. Jednoducho som to musela analyzovať, aj keď som to veľmi neznášala, bolo to to najlepšie čo som mohla urobiť.

Prečo cítim to čo cítim? Prečo sa mi toto stalo? Ako je možné, že ja? Čo som urobila zle? Prečo som vôbec s týmto začínala? Nevymýšľam si to? Tieto a iné otázky mi plietli hlavu. Keď som mala ísť na spoveď, rozhovor, vtedy si pamätám že mi niečo vravelo, že všetko je ok, a že už tam ani nemusím ísť.

Pamätám si ako na jedných modlitbách sa ma kňaz spýtal, či mám dobrú predstavivosť a začal ma uvádzať do deja. Bola som malé dieťa, bola tam Panna Mária, ktorá mňa držala v náručí, a kládla ma do rúk mojej mamini, a potom Ježiš, ktorý ma kládol do náručia môjho ocina. Pamätám si bolesť, ktorá mnou prešla, keď som si to len predstavovala. Pretože som si nedokázala toto ani predstaviť, neviem ako keby som nemala dôveru, že sa mi jednoducho niečo stane, či, ja neviem. Bola som ako keby v úzkom priestore s klaustrofóbiou a nemohla dýchať. Bola som v totálnom zmätku. Nedokázala som opakovať, či vyznávať.
Niečo mi v tom bránilo, napriek tomu, mi tieto modlitby dodávali veľkú silu do ďalších dní.

Snažila som sa čo najčastejšie zúčastňovať na omši, a keď znovu vo mne zavládol nepokoj, šla som na spoveď, či na rozhovor.
Veľmi mi tieto situácie znepríjemňovali chvíle, či už keď som sa mala učiť, modliť, alebo len tak s dievčatami na stretku.
Pripadala som si ako veľký pokrytec. Mám rozprávať o Božej láske a sama s týmto mám problém...
Nevedela som ako z toho von. Na modlitbách som si nemohla spomenúť na niektoré skutočnosti, bola som v zmätku, nemohla som sa ovládať, chcela som plakať a nemohla som.

Toto všetko asi bolo o mojej sebanenávisti. Keď mi to vraveli na modlitbách, snažila som sa to ignorovať, že to nie je môj problém, že sa ma to netýka.
Veľa vecí som si popritom vytýkala a živila v sebe neustále pripomienky za moju neschopnosť, a stále som si niečo vyčítala. Bola to často krát pre mňa ako keby droga.
Niekoľko ročné chyby som v sebe živila, zakazovala som si lásku, nechcela počuť na seba chválu, ani o mojich vlastnostiach...
Ani teraz neviem koľko krát som si vravela ako sa nenávidím, a že pre mňa láska nie je. Jednoducho si to musím odrieknuť...
Sama som sa pýtala prečo? Ale jednoducho nie som toho hodna...

Je to ale veľká blbosť. Nehovorím to len kvôli sebe, ale aj kvôli tebe, čo teraz čítaš toto svedectvo.
Raz mi niekto povedal, že seba nenávisť, je veľká urážka Boha, lebo On nám dal život, On nás stvoril.

Na posledných modlitbách som mala vyznať Krista a zriekať sa všetkého zlého. Pamätám si, že keď som mala opakovať niečo, a už to bolo veľmi citlivé, vždy som nejako reagovala, len nie tak, že som to zopakovala, a teraz to bola podobné. Nemohla som, a popri tom chcela. Kamarátka povedala, ty máš moc to povedať, máš moc, sa zrieknuť. Toto bolo niečo čo ma maximálne posunulo ďalej, boli to slová ako keby priamo mne povedané Bohom, že mi verí a že je pri mne. Už som sa menej bála veriť mu. A teraz môžem povedať, že som slobodnejšia. To bolo pre mňa veľmi dôležité, a ja som sa dokázala spoľahnúť na Krista. Do vtedy som ako keby chcela dôverovať, ale bála sa, že čo ak to nevíjde, áno pamätám sa, že som sa pýtala, že čo bude potom, keď toto celé prekonám, v podstate sa toho zbavím, čo bude so mnou? Kto budem? Čo to všetko zmení. Málo som dôverovala Ježišovi. Chcela som mať všetko vo svojich rukách a to jednoducho nejde.
Najprv som mu musela vo svojom srdci riecť, že už viac nechcem sama vládnuť nad svojim životom, ale že chcem, aby On bol mojim pokojom a mojim Pánom. Až potom som dokázala ďalej pokračovať.

Teraz viem, že On je tu. Viem, že prídu ešte mnohé pády, a že toto nie je koniec. Diabol sa len tak nevzdáva a Boh neprestal konať v mojom živote.
Ale viem, že Boh je tu. Je tu ako môj otec, ako priateľ. On je živý.

Prídu mnohé boje, pády a skúšky, a ešte mnohokrát Ho budem prosiť o pomoc a odpustenie, ale aj tak mu chcem vravieť ako ho milujem. Som hriešna, viem, ale On je milostivý. Viem že v tomto nie som sama, mám oporu, a tou je Kristus.

Myslím, že teraz celú moju radosť a spokojnosť vystihuje citát z Písma, kam by som šiel, veď ty máš slová večného života.
Na modlitbách za uzdravenie, som si uvedomila, že nemôžem riešiť svoje problémy a starosti sama, bez Neho, pretože On je moja posila. Aj napriek všetkému môjmu vzpieraniu, (aj preto že som sa bála, čo bude ďalej... keď sa toho celého vzdám, alebo prečo sa toto stalo, pri akej príležitosti som k tomu prišla, kde ...?) tak som chcela riešiť s Bohom, aj keď som išla cez rozličné zakutia a sama som si to komplikovala svojimi náhlymi rozmysleniami a vzdorom, Ale viem že keby že sa niekedy od neho vzdialim nenájdem nič lepšie, Boh je to jedine čo je pre môj život najlepšie, viem že kamkoľvek na akýkoľvek smer sa vydám a nie je tam Kristus tak je to pre mňa smer na samé dno, kde si uvedomím, že som stratila niečo dôležité a to je Boh, jednoducho viem že Boh je pre mňa to pravé orechové, dúfam že sa tohto vedomia nikdy nevzdám a nezabudnem na to,!!! (Bol by zo mňa ten najväčší ateista na svete, keby že sa Ho vzdám, popritom by som vedela, že Ho potrebujem, ale moja hrdosť, by mi nedovolila urobiť krok späť, snažila by som sa presvedčiť seba aj iných o neexistencii Boha, a popritom by som vedela, že to nie je pravda)
Boh si ma naozaj dlho pripravoval na to, aby to na mňa vybalil teraz.
Niečo nemám a nechýba mi to.
Často vravím Bohu že ho milujem a že chcem s nim byt, najme po nejakej po zase vyhranom zápase vďaka Božej milosti, a viem že to budem hovoriť, teda dúfam, pretože viem, že život nie je ako pohľad cez ružové okuliare, krásny a dokonalý, bez komplikácii, ale naopak je plný života, radosti, starosti, pokoja a iného, ktoré sa striedajú na Božiu slávu, pretože tie starosti mi dávajú možnosti si spomenúť že je tu Boh, ktorý mi pomáha.

Nie je to super, že Boh je ten, ktorý vládne nad nami, aj na zemi a že je stále s nami? Ja si myslím že hej.

Chvála Pánovi.

Svedectvá