“On, Veľký a Mocný Pán ma miloval a chránil aj v dobe keď som si na Neho ani nespomenula trpezlivo čakal kým vstúpi do môjho života.,,”

Narodila som sa do neveriacej rodiny. Keď som mala 6 rokov môj otec sa obrátil, rodičia uzavreli cirkevný sobáš a dali nás pokrstiť. Časom sa obrátila aj mama. Asi do 15 rokov som chodila do kostola. Nechápala som veľmi prečo, ale rodičia na tom trvali. Moja predstava o Bohu bola asi taká, že je to niekto strašne vzdialený a strašne prísny, že striehne na každý môj chybný krok a myšlienku aby ma mohol spokojne potrestať a tak keď rodičia prestali tlačiť ušla som od Neho, aspoň som si to myslela. Časom odpadla aj mama a ostatní súrodenci. Vrhla som sa do kolotoča svetského života úplne bezhlavo. Diskotéky, alkohol, drogy a všetko čo k tomu patrí bolo na dennom poriadku. Takto to išlo niekoľko rokov až som sa ocitla úplne na dne. Túlala som sa po pivniciach, prespávala u ľudí, ktorí boli ochotní ešte ma strpieť a žila som len preto aby som si zohnala peniaze a užila dávku. Užívala som čo mi prišlo pod ruku, iba heroínu som sa bála, vedela som že je to tá najnávykovejšia droga a že stačí jedna dávka a človek sa už z toho nemusí nikdy vyhrabať. Ale časom aj táto zábrana zmizla a urobila som to. Nespomínala by som to ale vtedy som Boha zreteľne počula prvý krát. Nevedela som, že je to On. Pre mňa to bol vtedy len nevysvetliteľný hlas, ktorý hovoril niečo ako „toto nie je tvoja cesta“. Veľa krát som nad tým aj potom premýšľala ale nepochopila som ešte dlho. Ešte ten týždeň som nastúpila na liečenie kde som zostala 15 mesiacov a od vtedy som čistá. Drogy síce zmizli ale môj život nenaberal žiadny smer. Našla som si priateľa, porodila prvé dieťa ale v mojom živote bola stále tma. Prišli hádky, rozchody a schádzanie sa čím trpel najmä náš syn a patrične to svojím detským spôsobom dával najavo. Dostala som sa do strašných depresií. Trvalo to niekoľko rokov. Po čase som sa dostala do takého stavu, že som už vážne nevládala ďalej. Chcela som aby to všetko skončilo a hneď. Vedela som síce, že tu mám dieťa a v tom čase som bola už znovu tehotná, ale nedokázala som na to myslieť. Pamätám sa ako som zrazu stála v spálni pri okne, môj syn tam spal na posteli. Bývali sme na 7. poschodí, otvorila som okno a pozerala dolu. A vtedy som Ho počula znovu. V tej totálnej beznádeji akoby mi niekto hovoril „ešte neprišiel tvoj čas“. Ani neviem ako dlho to trvalo, sadla som si na zem pod okno a revala som ako malé decko. Začala som chodiť k psychologičke. Moc som si nepomohla akurát mi k diagnóze depresia pribudla ešte sociálna fóbia. Po pôrode sa mi už nedalo tam chodiť tak som prestala. Depresia ale neodchádzala, všetko sa zhoršovalo. Prišli chute na alkohol a drogy, bolo to stále silnejšie a už som nevedela čo robiť. Do toho sa pridávali intenzívne záchvaty úzkosti a paniky, skrátka žila som v totálnej tme a strachu. Znova nastala zlomová situácia. Stála som v kuchyni s fľašou v ruke a v podstate som bola rozhodnutá že končím. Hovorila som si načo vlastne nepijem a nefetujem keď je všetko na nič. Vtedy sa mi to stalo tretí krát. Skrátka taký čudný pocit akoby niekto pri mne stál, zrazu som chvíľu cítila taký zvláštny pokoj a vedela som že to neurobím. Približne od toho momentu sa môj život začal aj keď veľmi pomaly obracať. Vyhľadali sme manželskú poradňu a takto nám Pán poslal úžasného a čo bolo najdôležitejšie hlboko veriaceho psychológa. Pomaly nás začal dávať dohromady a často sa pri tom spoliehal na Pána a citoval nám Bibliu. Žasla som nad tým človekom, bol taký pokojný a vyrovnaný a akosi som vedela že to nie je tým že je psychológ. Bol úplne oddaný Bohu, ktorého som sa ako dieťa tak bála a kričal to do sveta celou svojou bytosťou. Súbežne s tým som sa s jednou dobrou kamarátkou začala viac baviť o Bohu. Teda skôr ona mi rozprávala a ja som chvíľkami len nechápavo krútila hlavou. V kútiku duše som ale veľmi túžila vedieť čo je to zvláštne čo títo ľudia majú a ja nie. Potom prišiel zlom, skrátka som sa z ničoho nič vybrala jedno ráno do kostola. V to ráno mi Pán podal ruku a pomaly ma viedol von z tmy. Zo začiatku som mávala strašné stavy keď som išla do kostola. Kŕče, triaška, stres ale keď už som bola tam, ten pokoj bol nádherný aj keď trval len kým som nevyšla von. Dlhé roky ma sprevádzal pocit akoby som niečo hľadala, niečo mi chýbalo a zrazu som mala pocit že som to našla. Po čase som pocítila túžbu ísť na Sväté Prijímanie. Dosť narýchlo sme sa teda zosobášili a mohla som sa vydať na to úžasné dobrodružstvo. Nedokážem slovami popísať čo mi Pán dáva v Eucharistii ale je to to najlepšie čo si dokážem predstaviť, cítim ako ma premieňa, ako mi dáva viac svojej lásky, sily a odvahy. Vďaka ti Pane že sa nám dávaš.
Toto sa udialo niekedy minulé leto, zosobášili sme sa v októbri. Potom prišla možnosť prihlásiť sa na Sieversov seminár. Keď som to počula prvý krát zdalo sa mi to super ale po prečítaní odporúčaní ako by asi mal vyzerať účastník ma z pochopiteľných dôvodov nadšenie opustilo. Ďakujem Pánovi, že vtedy zasiahol a poslal tú istú moju dobrú kamarátku, ktorá ma jednoducho prihlásila a bolo. Chvíľu trvalo kým som spracovala, že keď ma tam Pán posadil chce ma tam mať. Prvé čo ma šokovalo bolo keď niekto tuším hneď na prvej prednáške povedal „Boh vás miluje“. Pozerala som asi tak že „prosím? Toto som ešte nepočula“. Seminár bol jedným z najúžasnejších období môjho života aj keď úzkosť sa hlásila o slovo úplne pravidelne. Cítila som ako Boh úžasným spôsobom pomaly vstupuje do môjho života. Depresia, ktorá sa mi občas stále vracala úplne zmizla. Prestali sme sa doma takmer úplne hádať, skrátka teraz sa občas pochytíme ako normálny pár ale predtým som si každý druhý mesiac balila kufre. Vidím ako mi Pán dáva rodinu, po ktorej som vždy túžila. Mocou Pána, a som mu nesmierne vďačná, že som mohla byť Jeho nástrojom, sa moja mama znovu obrátila, pristúpila k spovedi a Svätému Prijímaniu a začala znova žiť s Pánom. Pán pracuje aj v mojom manželovi, v celej našej rodine a viditeľne vstupuje do našich vzťahov. Počas seminára mi verím že Duch Svätý pripomenul aj tie 3 situácie zo začiatku svedectva. Slzy sa mi tlačili do očí keď som si uvedomila že On, Veľký a Mocný Pán ma miloval a chránil aj v dobe keď som si na Neho ani nespomenula trpezlivo čakal kým vstúpi do môjho života. Chcela by som ešte spomenúť pár situácií, ktoré mi Pán počas seminára pripravil. Po prvý krát to bolo keď sme priniesli pánovi Ježišovi list a išli sme sa pred tým pripraviť do kostola. Kľačala som takmer úplne pri Svätostánku, mala som zavreté oči a naozaj veľmi som túžila aby si Pán zobral odo mňa všetko čo som mu napísala. A zrazu tam stál. Bol taký Veľký až ma to prekvapilo, nádherne žiaril, skrátka nikdy som nič také nezažila a potom akoby mi dovolil sa Ho dotknúť. Keď som otvorila oči nevidela som Ho už ale cítila som že tam stojí a tak som sa Ho dotkla, od vtedy viem že ma uzdravuje a uzdraví. Potom prišiel tak intenzívne ešte tri krát, skrátka iba sedel vedľa mňa a vravel mi „neboj sa“. Vôbec som to nevedela spracovať a úprimne to ešte spracovávam. Je ťažké pre mňa dať to vôbec von ale viem že On to odo mňa chce. Chce aby všetci vedeli aký je úžasný, láskavý, ako veľmi nás miluje a ako blízko skutočne blízko pri nás stále je. Ďakujem Pánovi celým srdcom za tú obrovskú milosť, ktorú mi dal, za to že keď mi je ťažko ale aj keď mi je dobre viem že môžem utekať za ním a takmer cítiť ako sa o Neho opieram, ako kráča so mnou keď ja nemám dosť síl, ako sa teší so mnou keď mám naozaj obrovskú radosť. Nech je chvála a sláva nášmu Pánovi.



Svedectvá